Výchova

Správna výchova dieťaťa: Ako ste na tom?

Chúli sa vám v postieľke malý uzlíček šťastia a vy márne premýšľate nad tým, kedy a ako by ste mali začať s jeho výchovou, aby ste nič nepodcenili? Ako začať dieťa vychovávať a vštepovať mu určité zásady? Je lepšie byť rodičom prísnym, alebo naopak?

Odborníci z radov psychológov sa zhodujú na tom, že výchova dieťaťa začína už prvým priložením k prsníku, prvým uložením v náruči. Nie je to samozrejme výchova v pravom slova zmysle. Psychológ Seth Pollack vo svojej knihe uvádza, že dieťa, o ktoré je v ranom veku dobre a s láskou postarané, stáva sa závislým na hormóne lásky (oxytocíne) a bude aj v budúcnosti lásku vyhľadávať. Lenže to nie je zas až tak prevratný objav, ako by sa mohlo zdať. Len s láskou a dobrou starostlivosťou si v neskoršom veku, bohužiaľ, nevystačíte.

  • Nechajte si poradiť

Niektorí rodičia sa k výchove stavajú tak, že im do niečoho tak dôležitého a zásadného nemá nikto právo zasahovať. To samozrejme nevyvraciame. Ide skôr o to, pozrieť sa na vec aj z iného uhla. Nikto nehovorí, že existuje autor knihy alebo „nadrodič“, ktorý vám je schopný dať úplný návod na to, ako a kedy s výchovou dieťatka začať. Niektorí z nich vám ale môžu pomôcť vytvoriť si vlastný názor, podložený aj niečím iným, než len vierou vo vlastný dobrý úsudok. A za to predsa nič nedáte.

  • Prísni alebo benevolentní rodičia?

Najradšej by sme asi boli, keby sme mohli mať s deťmi priateľský vzťah, založený na vzájomnej dôvere a rešpekte. Realita je ale, bohužiaľ, iná. Akonáhle naberú tí malí škriatkovia trochu rozumu, snažia sa posúvať hranice ďalej a ďalej. Preto sa potom ponúka viacero iných alternatív.

Treba byť rodičom prísnym, ale spravodlivým. Myslite na to, že prílišné uplatňovanie rodičovskej autority môže mať negatívny vplyv na psychiku dieťaťa a viesť k neustále sa opakujúcim nedorozumeniam a bojom medzi vami a ním. Nekompromisná a príliš prísna výchova pomaly, ale isto, povedie k oslabeniu dôvery dieťaťa v seba samého, k znižovaniu jeho sebavedomia, v snahu presadiť svoju vôľu aj proti vôli rodičov. A to všetkými dostupnými prostriedkami – agresívnym správaním, záchvatmi hnevu, plačom alebo krikom.

Rovnako, ako je nevhodná „sparťanská výchova“, neodporúča sa ani jej opak, a to výchova úplne liberálna, hraničiaca s „nevýchovou“. Niektorí rodičia zastávajú názor, že dieťa je samostatnou jednotkou, jedinečnou bytosťou, ktorej potenciál a vývoj by nemal byť potláčaný tvrdou (alebo akoukoľvek) výchovou. Nechávajú preto deťom voľné ruky.Majú všetko povolené, rozhodujú sa sami na základe vlastného úsudku, nikdy nie sú fyzicky trestané a všetko je podriadené ich vôli a rozhodnutiam. Čo myslíte, čo môže z takýchto detí vyrásť? Asi cítite, že takýto štýl výchovy tiež nie je úplne ideálny. Takýmto prístupom síce vyformujete sebavedomého a odhodlaného jedinca, ale na druhej strane nebude s ním možné vydržať. Nebude mať vybudovaný vzťah k autoritám, čo môže neskôr – napr. v škôlke či v škole, viesť k zásadným problémom.

Zlatá stredná cesta

Na výchove je najťažšie práve to, že nám nikto nedokáže dať presný návod, ako z dieťaťa vychovať slušného a zodpovedného človeka. Cesta k takémuto výsledku nevedie cez neprimerané fyzické tresty, krik a zákazy, ale ani cez „rob si, čo chceš“. Tú správnu zlatú strednú cestu musíte nájsť sami. Zohľadnite osobnosť svojho dieťatka, jeho schopnosti a povahu.

Doprajte deťom dostatok priestoru a nebojte sa im dôverovať. Dôvera hrá vo výchove tiež veľmi dôležitú úlohu a vek dieťaťa v nej nie je zas tak dôležitý. Verte dieťaťu, že keď chce v deviatich mesiacoch chodiť, že „vie, prečo to robí“ a podporte ho. Že keď sa v troch rokoch chce naučiť jazdiť na bicykli, napriek tomu, že ostatní majú ešte odrážadlá, podporte ho. Je to dôležité viac, než si viete predstaviť. A keď už sme pri tej dôvere – verte aj sebe samej/samému, že budete dobrým rodičom. Nebuďte na seba prísni, keď zídete z vytýčenej cesty. Sme len ľudia.

Obdobie vzdoru – aj to vás čaká

Pre začiatok by som vás chcela upokojiť, obdobie vzdoru, ktoré začína približne okolo druhého roka života (u niekoho aj skôr), je prirodzenou súčasťou detského vývoja. Dokonca je pre ďalší vývoj kľúčové, dieťa si totiž prvýkrát začína uvedomovať samo seba.

Objavovanie vlastného ,, ja „

Rovnako ako pre nás, rodičov, je aj pre dieťa toto obdobie veľmi náročné a znamená pre neho niečo nové. Svojim vzdorovitým správaním sa snaží byť samostatné, a to bohužiaľ aj v oblastiach, kde to ešte nevie. Potom prichádzajú na rad výbuchy hnevu, dupanie, kopanie a krik.

Táto dôležitá súčasť detského vývoja sa, bohužiaľ pre nás, prejavuje práve negatívnym správaním a večným nesúhlasom. Dieťa zrazu prestane spolupracovať – nechce sa obliekať, urobí vám scénku v obchode, začne sa zlostiť vždy, keď to najmenej čakáte. Je však dôležité si uvedomiť, že sa jedná len o určite obdobie. Neznamená to, že je dieťa agresívne, má poruchu osobnosti alebo je nevychované.

Pripravte sa, že budete počuť často „ja sám“. Dieťa chce všetko nové vyskúšať. Bohužiaľ občas chce dosiahnuť niečo, čoho zatiaľ nie je schopné.

Čo robiť, keď sa dieťa začne zlostiť?

Aj keď je to niekedy veľmi ťažké – dôležité je vždy zachovať pokoj. Toto je veľká skúška trpezlivosti a nervov pre nás rodičov, pretože niektoré deti sa vydržia zlostiť veľmi dlho. Určite nie je správne dieťa za tieto prejavy trestať a kričať na neho – týmto by sme situáciu ešte zhoršili.

Uvedomte si, že zlosť zo strany dieťaťa nie je namierená proti vám. Dieťa niečo chcelo, o niečo sa snažilo a nezvládlo to. Jeho nervová sústava nie je natoľko stabilná, aby situáciu zvládlo a tak reaguje skratom. Inak to zatiaľ nevie.

Od nervózneho dieťaťa neodchádzajte a neignorujte ho, lepšie je vziať ho niekam bokom a počkať, až ho záchvat hnevu prejde. Deti v tomto okamihu potebujú predovšetkým pochopenie zo strany rodičov. Ak je uspokojená detská potreba byť pochopené, deti začnú vzdorovať menej a viac spolupracovať.

Tomuto sa vyvarujte!

Svoje deti sa snažíme vychovávať podľa svojho najlepšieho svedomia. Vedome by sme im nikdy neublížili. Niekedy môžeme ale aj napriek tomu robiť zásadné chyby vo výchove, ktoré môžu mať neskôr vplyv na ich prirodzený vývoj.

1. Neodopierajte dieťaťu lásku

Dieťaťu by ste mohli ublížiť, ak by ste mu odopreli svoju lásku. Veď každé dieťa má byť milované presne také, aké je. Bezvýhradne a bezpodmienečne. Ak lásku podmieňujete splnením nejakej úlohy, napr. „Ak si nepoupratuješ, už ťa nebudem mať rada!“, môžete v ňom vyvolať pocit, že si vašu lásku musí zaslúžiť. A to je nezmysel. Nebuďte k dieťaťu ľahostajní a neodmietajte jeho prejavy lásky.

2. Chce sa maznať? Maznajte sa s ním!

Väčšina deti potrebuje prejavovať lásku aj fyzicky. Neupierajte to ani tomu svojmu dieťatku! Maznanie je pre neho dôležité. Dáva mu pocit bezpečia a istoty, najmä v prvých mesiacoch života. Potrebuje nosiť na rukách, hladkať, štekliť, držať za ručičku… Každé dieťa je iné. Je na rodičoch, aby sa snažili nájsť to správne množstvo telesného kontaktu, ktoré dieťa v danej chvíli potrebuje.

3. Vaše nálady dieťa mätú

Človek si to ani neuvedomuje. Jeden deň príde unavený z práce, a aby mal pokoj, dovolí dieťaťu aj to, čo má zvyčajne zakázané. Ďalší deň je odpočinutý a činnosť, ktorú včera dovolil, dnes zakáže… Keď raz niečo dovolíte a druhýkrát to zakážete, podľa toho, akú máte práve náladu, spôsobujete dieťatku v hlavičke pekný zmätok! Deti potrebujú jasné hranice, ktoré im pravidelne vštepujeme a sami ich dodržiavame.

4. Podporujte dieťatko a verte mu

Každý z vlastnej skúsenosti vieme, ako zle sa cítime, keď nám niekto nedôveruje a dáva to bez obalu najavo.

Chcete, aby sa tak cítilo aj vaše dieťa? Určite nie. Dôverujte mu. Nie je dobré, keď ho nenecháte nič vyskúšať, ohmatať si predmety, a keď ho nepodporujete v jeho nadšení a snahe niečo dosiahnuť. Dôverou dávate dieťatku silu a zdravú dávku sebavedomia.

5. Nebuďte prehnane prísni

Samozrejme, deti potrebujú pevnú ruku a jasný poriadok. Ale nič sa nemá preháňať. Príliš autoritársky prístup, keď dávate dieťaťu najavo, že vy ste šéf a dieťa vás musí bez výhrad počúvať, nevedie k výchove spokojného a šťastného jedinca. Na druhej strane, ani príliš benevolentný a kamarátsky prístup odborníci neodporúčajú. Najlepšia je „zlatá stredná cesta“.

Toto asi radšej neskúšajte :-)

Už sa vám niekedy stalo, že ste skúsili úplne všetko a vaše dieťatko si aj tak robilo, čo chce? A potom vám zrazu „preskočilo“ a urobili ste niečo neuveriteľné a trochu šialené a, svetu, div sa, bol pokoj. Ak sa vám niečo podobné stalo, určite uvítate naše tri, tak trochu neštandardné, výchovné tipy.

Nepočítajte s tým, že niekto z vášho okolia alebo rodiny pochopí vaše neštandardné postupy alebo bláznivé výchovné metódy. Berte to tak, že každý génius bol spočiatku považovaný za blázna. Skrátka nie vždy môže mať všetko logické vysvetlenie. A predsa to funguje.

1. Vylúčte „NIE“ zo svojho slovníka

Hovoríte si: „To nie je možné!“? Ako by ste mohli vychovávať dieťa bez používania „nie“?! Dá sa to a naviac tým prinútite deti, aby vás naozaj vnímali. Ako reagujete, keď vaše dieťa robí niečo, čo nemá? “Nie, to nesmieš! Nie, to nerob!”. Nadužívanie týchto troch písmen v negatívnom spojení vedie k tomu, že sa voči ním deti už v pomerne útlom veku stanu celkom imúnne. Neznamená to, že od dnes si budú robiť, čo chcú a vy sa tomu budete bez slova prizerať! Ide len o to, akú formu zvolíte, keď od dieťaťa niečo chcete. Skúste namiesto „Nie, nechytaj to!” povedať “Pozor, je to horúce!”. Podprahové vnímanie dieťaťa príjme takúto informáciu oveľa lepšie a nebudete za negativistu. Skúste to a uvidíte.

2. Nešušlajte, nezdrobňujte, nebláznite

Čo sa asi preháňa hlavou dieťatku, na ktoré civí niekoľko dospelých hláv a všetky na neho rozprávajú v zdrobneninách, používajú slovník najmenších detí a robia neuveriteľné „ksichty“? Nič veselé to asi nebude. Prečo máme pocit, že keď sa „znížime“ na úroveň dieťatka, lepšie nám naše zlatíčka porozumejú? Nie je to pravda. Rozprávajte sa s dieťatkom ako s dospelým. Normálne, bez zbytočnej hravej intonácie a komolenia slov. Hovorte s deťmi stále, hovorte im, čo práve robíte, kam ich nesiete, kam pôjdete, čo budete robiť potom… Deti pre svoj vývoj potrebujú interakciu, ktorá bude na úrovni. Nevadí, že polovici slov nerozumejú. Budú nadšené, že s nimi komunikujete, že sa im venujete.

3. Hnevá sa? Tak začnite tiež!

Stavte sa, že toto rozhodne nečaká! Vo chvíli, keď sa drobec hodí na zem a začne sa zlostiť a kopať nohami okolo seba, plesknite sa vedľa neho a robte to isté (lepšie bude praktizovať to doma, v obchode by to mohlo vyzerať trošku zvláštne J). Ukážte mu, aké nepekné je jeho správanie. Verte alebo nie, dieťa bude v takom šoku, že podobné divadlo už nepredvedie. Deti vo veku batoľaťa si neuvedomujú, ako pri svojich záchvatoch vyzerajú. Preto nie je na škodu im to občas predviesť. Až sa obaja dostatočne vybláznite a upokojíte, zrelaxovaní sa posaďte a pohovorte si o tom, aké škaredé je niečo také robiť. Že deti, ktoré sa takto správajú, nebude mať určite nikto rád. Dohodnite sa, že už to nebudete robiť.

Príkazy a zákazy – fungujú?

Deti majú silné nutkanie skúmať všetko okolo seba. Často nedokážu odhadnúť hroziace riziká, ktoré z ich konania môžu vyplývať. Na to, aby sme ich chránili teda používame aj rôzne zákazy. Zakazujeme im naháňať sa na ceste, hrať sa s ostrým nožom či so zástrčkou.

Aj neskôr v živote musia naše deti prijímať isté pravidlá a obmedzenia. Dieťa, ktoré sa nenaučí ich rešpektovať alebo je extrémne neochotné obmedzenia počúvať, s tým môže mať neskôr problémy napríklad aj v škole pri rešpektovaní autorít. Na druhej strane však môže mať príliš veľa príkazov aj opačný účinok. Narušia vzťah s rodičom a detská dôvera v nich klesne.

Čo znamená „nie“?

Dieťa zo začiatku (približne 1. rok života) poriadne nevie, čo slovíčko „nie“ znamená. Na vaše prísne „nie“, prirodzene, reaguje. Skôr však rozumie tónu vášho hlasu, výrazu tváre a gestám.  Neskôr už výrazu rozumie, ale to automaticky neznamená, že rozumie aj dôvodu zákazu. Prísne NIE pre nich neznamená, že by sa mali zdržať určitého konania, ale vnímajú ho skôr ako krutosť voči vlastnej osobe. Namiesto strohého zákazu je preto účinnejšie snažiť sa dieťaťu vysvetliť, PREČO by to a ono nemalo robiť.

Predpokladáme, že vaše dieťa počúva, čo mu hovoríte a vašim slovám dôveruje. Dôveru v dojčenskom veku však nedosiahnete, ak budete zakazovať všetko možné aj nemožné, ale ak dieťaťu ponúknete alternatívy a budete s nim dostatočne komunikovať.

Ide to aj bez zákazov?

Pri tých najmenších detičkách niektoré zákazy ani nie sú potrebné, pretože pre nich vytvárame čo najbezpečnejšie prostredie. Nečelia každodenným výzvam a možnosti zraniť sa.

Keď však dieťatko podrastie a začne chodiť, nastávajú krušné chvíle. Práve vtedy je čas začať vytvárať jasné pravidlá. Pred vstupom na cestu zastaneme, poobzeráme sa a prechádzame cez ňu iba ruka v ruke. Pri každej možnej situácii, keď sa dieťa zachová tak, ako ho to učíte, pokojne ho pochváľte. Dieťa si to zapamätá a aj takýmto spôsobom sa môžete vyhnúť impulzívnej situácii, ktorá bude následne viesť k prísnym zákazom, ktorým by ste sa chceli vyhnúť.

Je zároveň nevyhnutné, aby ste na ulici tak či tak venovali dieťaťu dostatočnú pozornosť. Keď totiž okolo seba dieťatko zbadá čosi zaujímavé, je pravdepodobné, že na všetky naučené pravidlá zabúda.

Nie vždy platí rovnaký meter

Deti občas vedia byť prefíkanejšie, než by ste čakali. Rýchlo môžu zistiť, že zákaz, ktorý poznajú od vás, otecko alebo babička voči nemu neuplatňujú. Ak teda nie ste nablízku, zákazy prestávajú platiť. Takýmto správaním deti do istej mieri testujú správanie a hranice vlastných rodičov. Čo sa stane, ak zákaz porušia?

Pravidlá a následky

Deti ľahšie dodžiavajú zákazy, ak poznajú pravidlá, ktoré sa na nich vzťahujú a dôsledky, ktoré môže priniesť ich nedodržanie. Ak už nastavíte isté pravidlá, musia byť dodržiavané. A to nielen vašim dieťaťom, ale v mnohých prípadoch aj vami. Dodržiavanie pravidiel by potom malo mať pozitívne dôsledky, nedodržiavanie naopak negatívne. Občas môže dôjsť aj k výnimke, ale tiež by o tom dieťa malo byť vopred informované. Napríklad – hračky môžu zostať porozkladané po obývačke, ale to len kvôli tomu, že máš dnes narodeniny.

Pomôže odmeňovanie?

O odmeňovaní za poslušnosť zrejme uvažujete, aby ste si situáciu zjednodušili, dosiahli väčší úspech a dieťatko motivovali. Je to však správne? Treba dojčatá a malé deti takýmto spôsobom nabádať? Kedy a ako chváliť a odmeňovať?

Pozitívna a negatívna výstuž

Pozitívna výstuž, ako sa zvykne psychologicky nazývať toto správanie, podľa mnohých štúdii pôsobí oveľa efektívnejšie ako sankcie a zákazy (negatívna výstuž). Pre mnohé deti je spočiatku najväčšou odmenou vidieť, že urobili svojich rodičov šťastných a že im vykúzlili úsmev na tvári. Pravidelná chvála je dôležitá pre motiváciu a rozvoj dieťaťa. Mala by však byť cielená. Pochváľte dieťa, ak sa o niečo snaží a dopadlo to dobre.

Pochválenie nás totiž:

  • motivuje do ďalších činností
  • posilňuje sebavedomie
  • zapríčiňuje pozitívne emócie, ktoré sú tvorené už neverbálnou mimikou a gestami

Pochvala by však nemala prerásť do zbytočného, prehnaného obdivu. Dieťa totiž potom môže nadobudnúť dojem, že je „najlepšie na svete“, čo bude viesť k povýšeneckému správaniu. Prehnaná sebadôvera sa potom prejavuje najmä pri interakcií s rovesníkmi.

Pochváľte aj keď by to mala byť samozrejmosť

Stáva sa vám, že dieťatko napomínate po x-tý krát a ono konečne spraví to, čo vyžadujete? Konečne sa mu podarilo uložiť si topánky na svoje miesto? Mnohí rodičia takéto správanie obídu bez pozitívneho komentára. Napriek tomu to však pre dieťa je istý progres. Psychológ tvrdí: „Nie je úplne správne, ak aj úspech, ktorý považujeme za samozrejmosť, rodičia obídu bez povšimnutia. Platí totiž – vhodne formulovaná pochvala zabezpečí, že si to dieťa zapamätá a bude chcieť zopakovať znova.“ Skúste teda napríklad okomentovať úspech dieťaťa: „Vidím, že si si uložil svoje topánky na miesto napriek tomu, že sa ti nechcelo. To si naozaj cením.“

Malé odmeny? Prečo nie

Pokiaľ ide o malé odmeny za dobré správanie v podobe cukríkov alebo hračiek, názory rodičov sa rôznia. Ale úprimne povedané: Aj my dospelí potrebujeme isté stimuly.

Význam začínajú mať odmeny okolo druhého roku života, keď si už dieťa uvedomuje situácie a ich následky, rovnako ako význam svojho konania. Cieľom odmien je podporovať pozitívne správanie.

Ach, tie sladkosti

Najobľúbenejším stimulátorom sú pre mnohých sladkosti. Niekoľko gumených cukríkov denne naviac nepoškodí stravovacie návyky ani zuby. Rodičia ktorí sú proti takémuto správaniu sa obávajú, že by tak u deti vybudujú prehnanú túžbu po sladkostiach, ktorá môže neskôr viesť až obezite či cukrovke.

Odmenou preto môžu byť napríklad aj činnosti a aktivity, ako výlet na ihrisko či hranie obľúbenej hry. Skúste to napríklad takto: „Ak mi teraz pomôžeš poupratovať izbu, budeme mať dosť času zahrať si tvoju obľúbenú hru.“

A na záver plán „ako to zvládnuť“

mene prikazu_obsah_sk

Previous ArticleNext Article

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *