Separačná úzkosť, obyčajný plač alebo závislosť na rodičoch?

Separačná úzkosť, obyčajný plač alebo závislosť na rodičoch?>

Odchádzate z bytu niečo si vybaviť. Narýchlo ste sa obliekli, učesali, veď predsa na žiadne módne kreácie a beauty postupy nemáte čas. A ten váš drobec usedavo plače a vám trhá srdce, že musíte odísť. Ako rozoznať separačnú úzkosť od „obyčajného“ plaču a ako s ňou pracovať, keď vám znepríjemňuje aj to najmenšie odbehnutie z domu?

„Veď ešte pred týždňom vydržal v náručí každého, čo je s ním?“ pýtate sa pri utišovaní svojho drobca, ktorý už po tretíkrát chytil hysterický záchvat, len čo ste si začali obliekať vetrovku. Zrejme máte dočinenia so separačnou úzkosťou. Netreba sa však báť, nejde o žiadnu mimoriadnu situáciu, ktorú by ste museli riešiť návštevou lekára. „Separačná úzkosť je normálny vývinový fenomén detského veku. Môže sa vyskytovať v rôznych obdobiach života dieťaťa, ale typicky sa vyskytuje najmä v prvých 2 rokoch,“ začína rozprávanie o separačnej kríze PhDr. Mária Balážová, psychologička a psychoterapeutka pracujúca s deťmi a rodinami. Prvé príznaky tohto fenoménu sa zvyknú prejavovať u dojčiat okolo 8 – 9 mesiaca, „končia“ okolo 24 mesiacov. Dieťa si totiž podľa slov psychologičky začína uvedomovať stálosť objektov, to znamená, že veci nemiznú naveky, keď ich nevidíme. Tiež nie je striktne dané, či dieťa touto fázou vôbec prejde. Toto obdobie môže trvať krátko a rodičia si ju nemusia ani všimnúť. Neznamená to však, že dieťa nie je bezpečne pripútané k danej osobe. Najčastejšími príznakmi sú zvýšené prežívanie strachu a úzkosti pre zmene prostredia alebo pri odchode vzťahovej osoby. Práve v týchto situáciách možno pozorovať zmeny v správaní dieťaťa. Čo však robiť, ak naozaj musíte odísť? „Dôležité je, aby sme dieťatko zverili niekomu, pri kom si bude môcť dovoliť poplakať a u koho nájde oporu a pozornosť. Deti dobre vedia, kto je pozorný voči ich potrebám a kto nie. Niekedy si môžeme pomýliť separačnú krízu s obyčajným plačom, keď sa bábätko iba potrebuje vyplakať, aby uvoľnilo nahromadený stres,“ vysvetľuje psychologička.

Naučte sa tieto situácie spracovávať

Ako pre rodiča, tak pre dieťa je najlepšie prejsť si všetkými fázami a nebrať ich tragicky. Separačná úzkosť k prirodzenému vývoju patrí a preto je potrebné, aby si ako rodič, tak dieťa týmito zážitkami prešlo. Dieťa sa zvyčajne po odchode vzťahovej osoby upokojí, no nie vždy tomu tak je. „Ak sa tak nedeje a dieťatko sa nevie ani po dlhšej dobe nevie upokojiť ani pri známych osobách, môže mať matku až príliš prepojenú s upokojovaním svojich negatívnych pocitov. Matka tu slúži ako mechanizmus kontroly. Deti bývajú nezdravo závislé na rodičoch, zavesené na nich alebo závislé na iných veciach, ktoré im poskytujú komfort, napríklad cumlík, plyšové zvieratko. Vtedy, keď im tá osoba, alebo predmet slúži ako predmet komfortu. Nejde o skutočnú separačnú úzkosť, ale neschopnosť spracovávať nepríjemné pocity inak ako vešaním sa na druhého, či excesívnou závislosťou na predmetoch,“ dopĺňa psychologička.    

Zapracujte na prostredí, v ktorom dieťa vyrastá

Dieťa by primárne malo cítiť, že je milované. To snáď chce dosiahnuť každý rodič a nie je potrebné to pripomínať. Dôležité je, aby ste vytvorili stabilné a čo najviac predvídateľné prostredie, kde dieťa bude presne vedieť, čo ho čaká. Takže áno, hovorte na neho, vysvetlite mu, že odchádzate, ale vrátite sa späť, bude to pre neho menší šok a bude cítiť, že sa o jeho potreby staráte a môže vám dôverovať.   „Ďalej je dôležité, aby pocity dieťaťa, či už strach alebo úzkosť, boli akceptované, pomenovávané a aby sme im rozumeli ako prirodzeným prejavom,“ pripomína psychologička. V uisťovaní by mala pokračovať aj osoba, ktorá po vašom odchode ostane s dieťaťom. „Väčšina tých, ktorí sa o dieťatko starajú má silnú túžbu nejako dieťa rozptýliť, povedať mu, že by nemalo plakať a robia všetko preto, aby plačúce dieťa nejako zabavili, priviedli ho na iné myšlienky, často príliš rýchlo, takže dieťatko nemá dostatok času na odsmútenie a odplakanie.  Kľúčom k postupnému zvládnutiu týchto situácií je ukázať dieťaťu, že akákoľvek jeho reakcia na odchod rodiča je v poriadku a že si môže dovoliť plakať, byť smutné, či nahnevané,“ hovorí psychologička.

Avšak...

Čo je podstatné je, že separačná úzkosť je prirodzená, ale skončiť by mala vo veku 2 rokov. „Sú však deti, ktoré aj vo vyššom veku sú až príliš naviazané na rodičov, boja sa zaspať mimo domu, majú silný strach ostať samé, obávajú sa, že sa rodičom niečo môže stať, majú rôzne fyzické symptómy, ako bolesti hlavy, brucha. Vtedy je potrebné poradiť sa s odborníkmi, najlepšie s pediatrom, či detskou psychologičkou,“ ukončuje náš rozhovor PhDr. Mária Balážová