K tomu, aby sa naučilo chodiť nepotrebuje našu pomoc, vystačí si úplne samo. Ako teda malému neposedkovi dopriať čo najviac nerušené prvé kroky? A prečo by sme mu nemali pomáhať?
Prvou etapou, ktorá
smeruje k chôdzi je, keď sa dieťa ležiace na zemi snaží dostať k nejakému predmetu kúsok od neho. Prelom potom prichádza vo chvíli, keď sa postaví na
všetky štyri. Konečne tak môže preskúmať všetky tie doteraz neznáme priestory a zákutia.
Až sa nakoniec jedného dňa dostane k sedačke alebo konferenčnému stolíku, chytí sa za neho v kľaku a skúsi sa vytiahnuť hore. Zrazu zisťuje, že sa dokáže oprieť o chodidlo jednej nožičky. A je to tu! Z ničoho nič stojí na
oboch nohách a opiera sa. Všetko sa zrazu premieňa a je to nové a oveľa zaujímavejšie. A to všetko zvládne vaše dieťa samo, bez toho, aby ste mu to ukazovali alebo ho k tomu viedli.
Boj s rovnováhou
Prvé pokusy o to postaviť sa či urobiť prvý krok mnohokrát končia tvrdým "bum" rovno na zadoček. Zvedavé dieťa ale začne pracovať s rovnováhou, snaží sa udržať samo na vlastných nohách. Pustí sa jednou rukou opory, potom druhou a skúša dvíhať nohy. Stále sa ale drží na jednom mieste. Nemá potrebu sa v tú chvíľu odpútať a "rozbehnúť", len objavuje silu rovnováhy.
Akonáhle sa s ňou zoznámi, prichádza ďalšia méta na jeho ceste k
prvému samostatnému kroku. Všimnite si, že najprv sa odvážne púšťa pozdĺž stolíka, potom sa pomaly presúva ku kreslu a sedačke. Sunie pred sebou stoličku, kočík alebo čokoľvek, s čím sa dá pohybovať. Vo chvíli, keď je po páde schopné sa samo zdvihnúť, je pripravené na
prvé krôčiky.
Verte mu, zvládne to samo
Ako sme už naznačili v úvode, dieťa
nepotrebuje, aby ho niekto učil chodiť. Je schopné tento dôležitý životný krok urobiť samo.
Mnoho rodičov sa ale bojí, aby ich dieťa nebolo pozadu či aby niečo nezanedbali. A tak v dobrej viere a snahe urobiť všetko správne zasiahnu do prirodzeného procesu a mnohokrát tento proces
nevhodne narušia. Niekedy to síce stojí obrovské sebazaprenie, ale verte nám. Stačí nechať dieťaťu voľnosť, aby si samo stanovilo
vlastný rytmus a podľa svojho uváženia zvolilo ten najvhodnejší okamih, kedy sa chce postaviť na nohy a vykročiť.
Aká je vaša úloha v tejto fáze vývoja? Dohliadajte na neho, aby si neublížilo, dodávajte mu odvahu a chuť skúšať niečo nové,
chváľte ho aj za maličký pokrok a buďte mu na blízku, keď bude potrebovať pofúkať boľačku po páde na zem.
Nevoďte ho za ručičku
Pamätajte na jednoduché pravidlo - dieťaťa sa dotýkajte len vo chvíli, keď mu hrozí nebezpečenstvo pádu, prípadne sa dostane do situácie, kedy by si mohlo nejako ublížiť. Nie je nutné ho
držať za ruky a nútiť ho chodiť. Keď dieťa vodíte za ruky, nezískava skúsenosti s rovnováhou. Preskočí tak vlastne časť
prirodzeného vývoja. Navyše - ak si dieťa od samého začiatku zvykne na to, že ho budete vodiť za ruku, bude to očakávať aj naďalej.
Nesnažte sa nič uponáhľať. Riskovali by ste tak jedine to, že v dieťati vypestujete blok a môže začať chodenie aj niekoľko ďalších mesiacov odmietať. Deti sa naučia chodiť väčšinou medzi
10. - 18. mesiacom. Ide o veľmi individuálny vývoj a nie je možné povedať, kedy "to príde" na vaše zlatíčko. Podobne nevhodné sú aj rôzne pomôcky ako skákadlá alebo chodítka. Dieťa v nich síce pohybuje nohami, ale nevidí si na ne, čo mu bráni si uvedomovať poriadne priestor a rozvíjať pohyb po zemi.
