Mamy predčasniatok som obdivovala, kým som sa ňou nestala...
„Skôr, ako som na vlastnej koži zažila, aké je to porodiť predčasniatko, vždy som iba obdivovala matky a deti, ktoré mali v tých malých telíčkach toľko sily bojovať o svoj život. Aj keď to nie vždy dopadlo úplne dobre, nedokázala som si predstaviť, čo prežíva daná rodina a vedela som, že to musí byť hrozná bolesť...ale keď to človek sám nezažije, nepochopí...“ začína svoje rozprávanie Martina, mamička Jáchymka, ktorý sa narodil v júli roku 2013. Jáchym sa narodil v 32+2tt, dovtedy bolo všetko bez problémov. Až deň pred pôrodom Martina pochopila, že niečo nie je v poriadku. Po narodení a oživovaní malého drobčeka sa lekári rozhodli previesť ho na neonatologickú detskú JIP do Fakultnej nemocnice v Olomouci. „Musím povedať, že to bol ten najúžasnejší prístup pre nás rodičov, aj pre nášho Jáchymka a ostatné nedonosené deti. Nikdy v živote som sa nestretla s tak profesionálnym prístupom. Nádherné bolo to, že využívajú metódu dotyku – vždy, keď k inkubátoru prišiel nemocničný personál, dotýkali sa nožičky dieťaťa. My ako rodičia sme mali možno dotknút sa ako prví čelíčka, aby od začiatku dieťa vedelo, kto k nemu patrí a kto je jeho priateľ."
Prístup personálu Martine pomáhal prekonať to azda najhoršie obdobie v jej živote. Ochota lekárov starať sa nielen o drobca ale aj o celú rodinu ich presvedčil, že sú to ľudia so srdcom na správnom mieste.
Ako to už býva, až keď sa vám niektoré veci stanú, začnete sa o nich viac zaujímať. Martina začala viac o predčasniatkach čítať, hltala každé slovo v článkoch o predčasne narodených deťoch, chcela byť pripravená na to, čo sa môže stať a ako s dieťaťom komunikovať a ako mu aspoň trošku pomôcť.
I napriek tomu, čo všetko musel Jáchym v takom rannom veku zažiť, rodina neprestávala veriť tomu, že všetko dopadne dobre. Viera je totiž to jediné, čo vám v takýchto chvíľa ostáva.
Lekári rodičom vysvetlili, že domov sa dieťa dostane najskôr o dva mesiace.
„Porodila som vo štvrtok cisárskym rezom a keďže som vedela, že s Jáchymom v nemocnici nemôžem ostať, chcela som každý deň byť s ním a tak som sa nechala v nedeľu na vlastnú žiadosť prepustiť. A to aj preto, aby som mu mohla nosiť odsaté mlieko a aby mal zo mňa to najlepšie. Všetko ale dostalo úplne iný spád,“ spomína na neľahké chvíle Martina.
Našťastie, išlo najmä o pozitívne správy. Po niekoľkých dňoch malého bojovníka previezli do šumperského dojčenského ústavu Pavučinka a tak mali rodičia dieťa zase o niečo bližšie pri sebe.
Zo začiatku bol Jáchym ešte prikrmovaný sondou, aj tú po čase odstránili a Martina mohla začať sama dojčiť.
„Bola som v siedmom nebi, keď mi po 14 dňoch v ústave povedali, že mu sondu vyberú a bolo mi umožnené skúsiť dojčenie. Bála som sa toho, ale Jáchym sa prekvapivo prisal a začal piť. Najskôr mu to išlo horšie, postupom času sa všetko zdokonalovalo a ja som potom drobca plne dojčila až do jeho dvoch rokov.“
Po necelom mesiaci v Pavučinke si ho mohli odviesť domov. Domov, k dvom nedočkavým súrodencom – k deväťročnej Viktorke a Jonáškovi, ktorý mal vtedy 6 rokov.
„Mesiac som im o Jáchymkovi neustále hovorila, pretože do Pavučinky nemohli skrz hygienu, aby nepriniesli nejaký bacil. A vždy, keď som im hovorila, že je braček krásny a veľmi sa na nich teší, to isté som hovorila do uška aj Jáchymkovi v dojčenskom ústave, akých má doma super súrodencov a že ho všetci milujeme a že tu vždy budeme pre neho a on pre nás, pretože Jáchym bojoval nie len pre seba, ale aj pre nás,“ ukončila neľahké rozprávanie mamička Martina.
17. november oslavujeme z viacerých dôvodov
Príbeh Veroniky a jej rodiny sa symbolicky začal písať 17. novembra. Teda v deň, kedy spomíname na všetky predčasniatka. Veronika už v tomto období mala za sebou niekoľko potratov, preto sa s manželom rozhodli pre asistovanú reprodukciu. Akoby symbolicky sa práve 17. novembra pokúsili o umelé oplodnenie znova. A to ani netušili, ako sa tento deň zapíše do ich pamätí. Ako pozitívne, tak aj s poriadnou dávkou strachu. „Embryologička mi na sále pred vkladom povedala „Nebojte sa, vybrala som toho najväčšieho bojovníka“...a ono to naozaj ten najväčší bojovník bol,“ začala svoj príbeh. Po dvoch týždňoch od vkladu sa na sone objavila malá bodka s búchajúcim srdiečkom, ktoré predznamenalo pre manželov dobrú správu – budú traja! Tehotenstvo prebiehalo v poriadku, Veronika nemala takmer žiadne problémy. Až v 27tt spozorovala Veronikina šéfka zmenu, na ktorú Veroniku upozornila. Zdala sa jej opuchnutá. „Vravela som jej, však som tehotná, priberám. Ona ale tvrdila, že sa niečo deje a tak ma zobrala na Kramáre na centrálny príjem. Tam si ma aj hneď nechali. Opuchy som začala vnímať aj ja, tlak som mala veľmi vysoký a namerali mi aj veľa bielkovín v moči. Po 3 dňoch mi spravili sono a nariadili okamžitý prevoz do petržalskej nemocnice so slovami „dieťatko musí ísť von“...prežívala som strašný strach. Strach, že znovu prídem o to najcennejšie, po čom sme tak s mužom túžili. Dohovárala som môjmu chrústikovi, že to ešte zvládneme a potiahneme to. Žiaľ, v 27+4tt prišiel večer lekár a povedal - "je mi to ľúto, ale tehotenstvo musíme ihneď ukončiť." V ten večer mi to pripadalo, že sa mi opäť rúca svet. Bolo to 7.5 2016.“
Ešte v ten večer, krátko po deviatej hodine večer sa Veronika stalo mamou drobného, ani nie kilogram vážiaceho, 36 cm veľkého Tobiaska. Vtedy sa začal ten najväčší boj.
Prvýkrát videla svojho syna Veronika až na druhý deň. Hoci je sama zdravotná sestra, neonatologické oddelenie bolo z jej pohľadu úplne iné ako tie ostatné. Manžel je pri príchode vysvetloval, čo všetko musí spraviť predtým, ako ju k synovi pustia. Sama bola nedočkavá, no bolo nevyhnutné, aby sa k drobcovi pristupovalo v plášťoch a s vydezinfikovanými rukami.
„Keď ma zobral na izbu, kde bojoval náš synček, cítila som hrdosť a neskutočný strach v jednom. Pozerať sa na svoje vytúžené dieťatko len spoza inkubátora, kde zo všadial vidíte len samé hadičky, pípajúce a blikajúce prístroje, je veľmi ťažké. Keď si ho nemôžete privinúť k sebe a tým mu dať pocítiť, že ho milujete najviac na svete. Plač a ľútosť musela ísť bokom, aby môj syn cítil, že som tu pre neho a že som silná a môže zo mňa čerpať silu, koľko len bude potrebovať.“
Boj však skomplikoval zápal mozgových blán. Lekár jej po telefóne oznámil, že stav nie je najlepší a že každú sebemenšiu zmenu im budú hlásiť. Veronika hneď ráno šla do nemocnice, no správy sa nezlepšovali. Lekár ju poprosil, aby zavolala aj manželovi, aby sa prišiel aj on rozlúčiť.
„Ale v mojej hlave stále dokola šlo „len to nie, toto ešte nie je koniec, on je bojovník, on to zvládne!“
Zvládol.
Po 89 dňoch po tom, ako Tobias prišiel na svet, prišiel deň, kedy si drobca hrdí rodičia mohli vziať domov. Z pôrodnej hmotnosti sotva kilogram sa chlapček postupne dostal na váhu takmer 3 kilogramy. V hlavách oboch rodičov však neustále vyvstávali otázky – ako to bez personálu zvládneme? Čo budeme robiť, ak sa niečo pokazí?
„10.8 2016 som dala synčeka pred obedom spinkať do spálne do postieľky, kde sme mali aj monitor dychu. Premohol ma ale zvláštny pocit, tak som ho šla skontrolovať. Keď som ho našla v postieľke celého modrofialového bez dychu, myslela som, že sa zbláznim. Vzala som ho na ruky, rýchlo začala búchať po chrbátiku a behala po celej chodbe v paneláku a kričala, klopala každému na dvere, aby mi zavolali záchranku. Žiaľ, nikto mi nepomohol.“
Veronika sama dodnes nevie, ako zavolala na dispečing. Lekári boli s ňou až do príchodu sanitky. Samej sa podarilo oživiť Tobiaska. Takže po 7 dňoch sa opäť ocitli v nemocnici. Boli tam mesiac a podľa jej slov to snáď bol najťažší a najvyčerpávajúci mesiac z celého tehotenstva.
Tobiaskovi diagnostikovali hemangión, nezhubný nádor, medzi očkami, ktorý mu rapídne rástol. Na liečbu reagoval zle, preto sa rodičia rozhodli, že ju ukončia. Špecialista im odporučil operáciu, ktorá trvala takmer tri hodiny.
„Ale náš bojovník zvládol aj toto a s prehľadom. Nikdy sme mu neprestali dôverovať a nikdy sme mu nedali pocítiť náš strach. A ako bojoval on, tak sme bojovali aj my.“
Dnes je z Tobiasa ročný fešák, ktorý sa je zdravý a nemá žiadne následky. Rodičia sú na neho nesmierne hrdí a spoločne oslavujú 17. november. A ako ste mali možnosť prečítať si, hneď z viacerých dôvodov.
Srdečne sa chceme poďakovať mamičkám Martinke a Veronike, že nám bolo umožnené uverejniť ich príbehy. Obom rodinám držíme palce a prajeme veľa síl. Mamičky sú zároveň aj autorkami fotografií.