Lifestyle, Moderný rodič

Môže sa to stať aj vám

Môže sa to stať aj vám

Dobrý deň, volám sa Dominik Landsman a som otec. Nie náhodou je táto moja úvodná veta je nie nepodobná vetám z podporných skupín anonymných alkoholikov. Byť otcom je vo svojej podstate choroba, z ktorej sa človek nevylieči a už vôbec sa z nej nevyleží (počas výkonu otcovského práva je ležanie a poťažmo spánok takmer sprosté slovo). Jediná aspoň zdanlivá pomoc je vytvoriť po vzore alkoholikov (iste sa množstvo rodičov počas materskej dovolenky nechalo od alkoholikov inšpirovať v rámci zachovania pokojnejšej domácnosti) skupinku, ktorá sa bude navzájom podporovať. A ešte lepšie ako skupinka je nejaký jedinec, ktorý to má doma s dieťaťom úplne najhoršie zo všetkých a delí sa o to  s okolím. Je to taká terapia zlomyseľnosťou, ktorá pôsobí ako balzam na dušu. Nie je na svete nič lepšie ako vedieť, že niekto iný je na tom ešte horšie. Tým zničeným rodičom, ktorý sa bude deliť o svoj neľahký život na materskej, budem ja. Ja totiž nie som otec pre seba. Ja to robím pre vás. Aby ste sa cítili lepšie.

Vo svete existuje veľa príkoria, nespravodlivosti a rôznych “boliestok”. Človek si nič také nepripúšťa. Je si istý sám sebou a svojím pokojným životom. Myslí si, že sa mu to vyhne a že sa ho to netýka. V pokoji si vo svojej naivite v chatrnej ulite samoľúbo vykračuje po ulici, pomrkáva na okoloidúci a občas, keď usúdi, že bežné pomkrávánie nestačí, zdvihne dlaň a šibalsky so vztýčeným ukazovákom niekomu zamáva.

A potom to príde. Začne to siláckou vetou: „Neboj, ja to stihnem,“ a končí to nevyspáním, prebaľovaním a opakovaním “paci-paci”. Reč je samozrejme o tehotenstve.

Pozrime sa na túto problematiku optikou muža, ktorý k tomu celému prišiel ako slepý k husliam. Spomínam si, ako by to bolo včera. Bolo horúce letné popoludnie, išiel som si svoje a premýšlal, koľko hodín v tú noc naspím. Vtedy som si totiž spánok mohol plánovať, a keď som chcel spať týždeň v kuse, tak som týždeň v kuse spal. Vtedy predo mňa náhle predstúpila Nataša (moja partnerka) a položila predo mňa tehotenský test. A keďže čím viac čiarok, tým viac foter, bolo týmto gestom povedané všetko.

Nataša sa rozplakala, nadávala mi a hovorila niečo v tom zmysle, že som jej zničil život. Počiatočný šok sa mi podarilo prekonať. Vzmužil som sa, nadýchol sa a urobil jediné správne a chlapácké. Išiel som to zapiť do kuchyne.

Akonáhle som strávil mužnú chvíľku nad drezom, utrel som si chlapácký sopeľ, ktorý sa mi ťahal z nosa až na zem, druhou rukou držal stále sa chvejúce bradu a išiel som omrknúť Natašu. Tá v návale prísľubu materstva buď zaspala alebo umrela. To nebolo teraz dôležité, pretože som mal ďalší priestor na plač a sebaľutovanie.

Ďalší deň, keď vášne vychladli, mohol prebehnúť dôstojný rozhovor všetkých zúčastnených. Aby som uvoľnil atmosféru, zvolil som vkusný icebreak formou vtipov, že Nataši už rastie brucho. Tá mi dala facku a opäť začala plakať.

 Rozhovor sa teda presunul až na ďalší deň. Tentokrát som atmosféru neprepúšťal a iba počúval. Spomínam si, že to bol strašne duchaplný rozhovor, ktorého výsledkom bola ďalšia facka, pretože počas rozhovoru som zabudol na neuvoľňovanie atmosféry a medzi zubami precedil ďalší, očividne nevhodný humor. Na každý pád celá táto situácia ohľadom započatia nového života je zrejme veľmi emotívna a človeka až dojíma. Podľa mňa má muž v tejto situácii (teda ak mu partnerka oznámi, že je tehotná) niekoľko možností:

  • Zachovať si tvár, ubezpečiť partnerku, že je všetko v poriadku a že to bude dobré. Následne vo všetkej diskrétnosti potichu a bez nejakých rečí opustiť republiku
  • Zachovať si tvár a hodiť si slučku v pivnici
  • Zachovať si tvár, dieťa aj partnerku.

Tretia možnosť pôsobí na prvý pohľad z morálneho hľadiska najviac prijateľne, ale neskôr sú situácie (prevažne o tretej ráno, kedy dieťa reve a maže na stenu pri postieľke svoje výkaly), kedy človek premýšľa, či sa vtedy nemal radšej obesiť. V tento okamih je totiž na podobné činy už neskoro. Chýba totiž vôľa, sila a často aj vedomie.

Keďže ja osobne som, takpovediac, jednotkou merania morálnych hodnôt, rozhodol som sa bez premýšľania, že do toho pôjdem s hlavou vztýčenou, úsmevom na perách a pozitívnym prístupom. Tento môj pozitívny prístup postupom času upadal a v prvý deň, keď som nastúpil s chuťou na rodičovskú dovolenku, definitívne odhnil a odpadol a bol nahradený bezbrehou márnosťou. K tomu sa ale postupne dostanem.

A aby som zakončil tento článok nejako pompézne a duchaprítomne, tak prihodím niekoľko oduševnělých postrehov: Používajte ochranu, za volantom nepite a trieďte odpad!

Previous ArticleMasáž v tehotenstveNext ArticleO tom ako Pán Knedlička testoval

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *